Zámerom uvedeného žánru – ako napríklad dokladujú Národné epizódy (Episodios nacionales, 1873 – 1912) Benita Péreza Galdósa, Bratia Karamazovovci (Братья Карамазовы, 1879 – 1880) Fiodora Michajloviča Dostojevského, Buddenbrookovci (Buddenbrooks: Verfall einer Familie, 1901) Thomasa Manna, Sága rodu Forsytovcov (The Forsyte Saga, 1906 – 1921) Johna Galsworthyho či Hľadanie strateného času (À la recherche du temps perdu, 1913 – 1927) Marcela Prousta – je (1) simulovať plynutie bytia, ktoré vo svojom mohutnom prúde unáša človeka, (2) a zachytiť jeho psychologické aj historicko-spoločenské tvarovanie. Literárna vedkyňa a spisovateľka Tiphaine Samoyault dokonca uprednostňuje pojem román-svet (roman-monde) a definuje ho práve tým, čo Mičkovej próze chýba – nadmernosťou a expanzívnosťou formy a idey (In: Excès du roman, Paríž: Maurice Nadeau, 1999, s. 179).
Napriek tomu, že Mičkov rukopis možno en bloc považovať za román, jeho fragmentácia na časti a kapitoly v konečnom dôsledku zvýrazňuje kompozičnú realitu, v ktorej skôr dochádza k úzkemu prepojeniu troch noviel, a to ešte s vertikálnym prepadávaním sa k poviedkovej dikcii. Zrejme to má na svedomí i fakt, že autor – ako sám uvádza v závere – pracoval na príbehu takmer dvanásť rokov, z čoho sa dá s určitosťou usúdiť prerušovanosť v tvorivom procese. Väčšmi však rezonuje nespôsobilosť dostatočne rozpriestraniť fabulárnu látku, aby dosiahla ráz kroniky alebo epopeje.
Neberúc do úvahy pôvodné klamlivé zaradenie, Mičkova kniha sa taktiež vyznačuje atribútmi konvencionalizovaného postmoderného románu, ustrnutého v obligátnej hre s referenčnosťou a štylistickými či žánrovými modusmi. Táto autorská fosilizácia je akiste pochopiteľná pri Petrovi Macsovszkom a Petrovi Šulejovi, ktorí zo zotrvačnosti pokračujú vo svojom celoživotnom poetologickom programe, no menej pri postmileniálnej generácii publikujúcej v priebehu desiatych rokov. Na rozdiel od Ruzkej klasiky (2017) Daniela Majlinga, Østrova (2019) Petra Balka, eventuálne Satori v Trenčíne (2020) Lukáša Cabalu, sa Asébia javí najmenej produktívna.
Prílišná schematizovanosť sa prejavuje hneď na úvodných stranách, keď Mičko stihne spomenúť Alberta Einsteina, Rudolfa Slobodu, Nový zákon, Stanleyho Kubricka, Ludwiga Wittgensteina, Fatiha Akına (v knihe je preklep „Faith“, s. 15), Lawrencea Ferlinghettiho a do deja zasadí mystickú postavu Melquisedeca, odkazujúc na latinskoamerický magický realizmus a stredovekú legendu o túlajúcom sa Židovi Ahasverovi. V kompulzívnej potrebe encyklopedicky vypočítavať všetky filmové, hudobné, slovesné a výtvarné zdroje, s ktorými sa stretol, navyše pokračuje ďalej: „objavil Pink Floyd, Picassa, [...] Lajoša Felda, Márqueza, Kolumba, Kusturicu, [...] Pankovčína, Felliniho, [...] Strážaya, Belmonda, [...] Kawabatu, Štefánika, Martina Vlada, Titanic, Rolling Stones, [...] Mercuryho, Chagalla, [...] Trockého a Beatles“ (s. 61). Ak chýba už len uzuálne sebavloženie autora do fikcie, aj to sa naplní: „‚Čo čítaš?‘ / ‚Všeličo! Od Spinozu cez Mička [...]‘“ (s. 151).
Text rovnako trpí topornosťou narácie. Dialógy často pôsobia neautenticky a strnulo: „‚[...] Já s ní randil v pátky.‘ / ‚Ako to, že v piatky? Bol si pracovne zaneprázdnený?‘“ (s. 130). Rozprávačské pásma zasa znejú učebnicovo: „Ihneď mu na pomoc prileteli myšlienky Herakleita z Efezu s jeho povestným panta rhei. Skutočne, všetko plynie.“ (s. 84). Príčinou týchto defektov je hlavne nepružný a násilný publicistický prechod k reflektivite a analytickosti vecnej literatúry: „Do týchto chvíľ sa nám všetko vyvíja presne podľa scenára hociktorej z kníh Fraňa Kráľa prípadne niektorého z autorov slovenského realizmu, alebo dokonca podľa modernejšej verzie scenárov mexických seriálov typu Simplemente María, kde sa všetko skončí happyendom a z chudobnej siroty sa po pätnástich rokoch zásahom šťasteny vyvinie nádherný počerný švihák vlastniaci minimálne kabriolet a jednu banku, ktorého by si v hollywoodskom prevedení zahral prinajmenšom Brad Pitt alebo Tom Cruise. / V Zemplínskej župe, teda v Rakúsko-Uhorskej monarchii, to však bolo úplne ináč.“ (s. 29). V uvedenej ukážke popritom vidieť logické pochybenia: protagonistka telenovely predsa nezmení rod ani pohlavie, ale zaľúbi sa do nej bohatý mladík.
Mičkov pokus zadokumentovať takzvané novecento prostredníctvom sledovania nite spájajúcej mužské pokolenie rodiny Deverovcov – syna, otca, deda a pradeda, je holdom svetovej literatúre a vôbec umeniu dvadsiateho storočia. Autor, žiaľ, túto inšpiráciu nesublimoval cez nové potenciality, ktoré mu aktuálne ponúka metamoderna, no rozhodol sa použiť prefabrikáty „spomienok, preludov, fantázií“ (s. 210). Nejde teda o plodnú recykláciu, iba ak o dosť oneskorené epigónstvo.
[Mičko, Ján (2020). Asébia: umenie pamäte. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. 232 s. ISBN 978-80-8202-137-3.]
Vyšlo vo Fraktáli.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2023). Postmortem postmoderny. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2023, roč. 6, č. 1 – 2, s. 153 – 154).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára