9. mája 2022

Daniel Šmihula. Medzi politikou a fantastikou

Študoval medicínu aj právo, pôsobí v diplomacii a píše fantasy literatúru. Covid mu umožnil dokončiť tisícstranový román Obrancovia Liptova. Vraví, že je jedným z mála diel slovenskej literatúry, v ktorom Rusi vystupujú ako prisluhovači zla. Daniel Šmihula sa už roky pohybuje vo svete politiky, k srdcu mu však prirástol svet fantázie.

Vaše meno sa v prvom rade spája akademicky s právnou vedou či politológiou, ale pôsobíte aj v praxi ako diplomat. Boli ste členom stálej delegácie pri NATO v Bruseli, v súčasnosti zasa pracujete na veľvyslanectve v Japonsku. Pred touto kariérou ste sa však angažovali vo viacerých, najmä bratislavských literárnych kluboch.


Cítim sa už ako starý veterán či pamätník. Ale v zásade máte pravdu. Veď od tých čias ubehla takmer jedna generácia a vtedajší mladí literáti sú dnes viac-menej dôstojnými pánmi a dámami v stredných rokoch. Bol som členom literárnych klubov ako Planéta opíc, Quasi a Generácia. Iste, môj pohľad je ovplyvnený spomienkovým optimizmom. No nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že deväťdesiate roky prišli ako taká slobodná explózia kreativity po páde komunistického režimu. Netvrdím, že predtým sa nedalo nič robiť, scifistické aktivity režim nejako zásadne nepotláčal a koncom osemdesiatych rokov sa fantasy začala tolerovať ako taký neškodný underground. Spomínam si napríklad na scifistické aktivity na pôde astronomického úseku PKO v Bratislave. Na to sa sem-tam nalepila aj fantasy. No predsa len, zmena pomerov všetko oživila. Dalo sa viac pôsobiť na verejnosti, nebolo si treba pri písaní dávať pozor a diskusie mohli byť otvorené. Literárne kluby boli vhodným spoločenským prostredím pre mladých intelektuálov a študentov. Je možné, že ich atraktivita poklesla koncom deväťdesiatych rokov, asi v súvislosti s posunom spoločnosti k potrebe zarábať reálne peniaze.


Čo bolo náplňou takýchto klubových stretnutí?


Primárne išlo vždy o stretnutia podobne mysliacich ľudí, ktorí sa spolu cítili dobre a mali si čo povedať. Vtedy nebol facebook, takže sme sa museli stretávať osobne. Aj sa popilo, aj pojedlo. Boli to však stretnutia, ktoré mali produktívny ciele a motívy. Čítali sme si navzájom vlastné diela, debatovali o literatúre, aj otázkach podstaty všehomíra, pripravovali kultúrne a literárne akcie, vydávali časopisy, zborníky a dokonca knihy. V tých bukolických časoch, napríklad na takýchto stretnutiach klubov Planéta opíc a Quasi, vznikol časopis Istrozin a neskôr Fantázia, na schôdzach Generácie sa pripravovali zborníky aj vystúpenia. Ale Generácia, to už boli pre mňa roky 2004 až 2010.


Ako uvádzate, pohybovali ste i vo fandomovom prostredí. Inklinovali ste teda viac k špekulatívnej literatúre?


Fantastická literatúra mi bola vždy blízka. Písal som s istými prestávkami aj poéziu, dokonca mi vyšla zbierka. Sci-fi a fantasy poviedkam som sa najviac venoval na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Vlastne už v roku 1985 som napísal stošesťdesiatstranový fantasy román s pracovným názvom Dobrodružstvá trpaslíkov Machnáčika a Sivobrada. Jeho rukopis mám doteraz odložený. Pravda, je to taký detský text. Ale v dobovej situácii mi rodičia skôr odporúčali, aby som ho nikomu neukazoval, aby nikto nevedel, že píšem takú bizarnú a divnú vec. A vôbec, mal som sa snažiť vyniknúť v nejakých spoločensky prijateľných a neškodných oblastiach, napríklad v matematike, šachu alebo vo fyzike. Taká bola doba. Dnešní rodičia by možno zo mňa chceli za každú cenu zasa spraviť mladého literáta. Možno ale už vtedy vo mne rástla túžba vydať nejaký fantasy román. Členom komunity som zostal, tak po roku 1996 sa opäť viac aktivizoval, ale robil som skôr analýzy fantastickej literatúry, jej dejín a vystupoval som na konvenciách, najmä na SlavCone. Pripravoval som prednášky ako Spoločnosti vo fantasy literatúre z pohľadu štátovedca a politického ekonóma, Omyly mordorského generálneho štábu počas vojny o prsteň alebo Reálne geografické inšpirácie Tolkienovho sveta. Postupne ale rástla ambícia napísať vlastný román. Možno aj taký, kde by som uplatnil práve ten svoj pohľad štátovedca a politického ekonóma a realisticky spracoval takéto aspekty života vo fantastickom svete, ktoré autorky a autori fantastiky obchádzajú, teda ekonomické, technologické a iné súvislosti, a tiež to, čo by som nazval prípravou na dobrodružstvo. V mojom románe Obrancovia Liptova sa dej krúti nie okolo boja, ale okolo prípravy naň, čo muselo normálne vždy zabrať okolo deväťdesiat percent času. Moji hrdinovia takmer celý čas rokujú, radia sa, plánujú, zhromažďujú zásoby, vylepšujú zbrane, cvičia a pripravujú sa na boj.


Vráťme sa ešte ku klubovej scéne, na ktorej ste participovali. Ako to s ňou vyzerá v súčasnosti?


Klub Generácia, pokiaľ viem, funguje doteraz. Planéta opíc a Quasi zrejme zanikli, ale skôr to poviem tak, že ich členovia postúpili o niekoľko levelov vyššie. Začali sa venovať aktivitám inej úrovne a širšieho dosahu. V týchto fantasy a sci-fi kluboch vyrástli autori a organizátori fandomu – Zuska Stožická, Martin Králik, Ivan Aľakša, Anton Štiffel, Alexandra Pavelková, Viliam Búr, Štefan Huslica, Michal Jedinák a ďalší. Upozornil by som aj na nedoceneného teoretika fantastiky Miloša Ferka, ktorý po smrti Ondreja Herca, nestora slovenskej fantastiky, má šancu dôstojne zaujať jeho miesto. Chodili medzi nás aj výtvarník Juraj Maxon či Martina Pilcerová. Sformovala sa celá subkultúra, živá a organizovaná zdola. Tie davy, čo spontánne chodia na SlavCon a Comics Salón a podobné eventy to predsa potvrdzujú. A subkultúra je veľmi kreatívna, prepojená napríklad so skupinami historického šermu a remesiel, trampingu, hudobných alternatívnych smerov a skupín. Až na výnimky je nezávislá od štátnych dotácií a oficiálnych byrokratických štruktúr a je v nej vysoká miera samoorganizovania a samofinancovania. Taktiež etický a morálny duch je v prostredí fanúšikov fantasy veľmi silný. Takmer napospol sú prívržencami demokracie a členstva Slovenska v Európskej únii a NATO. U ľudí vychovaných na románoch nutnosti boja proti zlu, aj za cenu vlastnej sebaobety, to nemôže byť inak. Na stretnutiach Spoločenstva Tolkiena, o ktorom ešte nebola reč, si napríklad na úvod takmer vždy pripíjame na naše spojenectvo s ostatnými štátmi demokratického Západu. Vlastne, keď sa na to pozerám z tohto uhla, tak s istým nadhľadom si trúfam povedať, že fandom je taká nevyužitá politická a intelektuálna rezerva slovenského národa.


Podľa všetkého by sa zdalo, že budete pôsobiť ako kultúrny pracovník. Lenže vy ste medzitým vyštudovali medicínu a právo.


Ten klubový život sa pre mňa otvoril, až keď som bol na vysokej. Predsa len som musel dosiahnuť istý vek a práve November 1989 výrazne rozšíril priestor na intenzívnejší rozvoj nekonformných intelektuálnych aktivít. Keďže som bol dlho takým večným študentom a nemal ani rodinu, práve na ten klubový intelektuálsko-bohémsky život som mal času dosť. A to aj neskôr, keď som pôsobil v akadémii vied, na univerzitách a aj v štátnej správe, napríklad na úrade vlády, ministerstvách a podobne, a robil súčasne doktorát v Bratislave a vo Viedni. Pravda, posledné roky sa viac venujem práci a takzvanej serióznej vede. Takže môj životný štýl sa musel zmeniť a prispôsobiť novým výzvam. Obhájil som docentúru, napísal pár vedeckých monografií, pôsobil v zahraničí. A k môjmu štúdiu... Je to také zvláštne. V skutočnosti ako študent na Gamči, keď to bolo ešte elitné matematické gymnázium v Bratislave, som najprv zvažoval architektúru, ale potom som pochopil, že nemám dostatočný výtvarný talent. Vtedajšie profilujúce sa prirodzené záujmy by ma viedli k právu, medzinárodným vzťahom a dejinám. Prihlášku na vysokú som si však podával ešte v čase socializmu a akejsi širšej rodinnej rade sa vtedy zdalo rozumnejšie, a v danej politickej situácii menej nebezpečné, vybrať si povolanie lekára. Tak som teda študoval medicínu. Taktiež k vtedajšiemu rozhodnutiu prispeli aj depresie z nešťastnej lásky a následné pochybnosti o sebe samom. No a čo začnem, väčšinou dokončím. Po absolvovaní lekárskej fakulty som sa z istého pohľadu akoby vrátil k pôvodnému programu. Nemyslím, žeby som práve koncom deväťdesiatych rokov nejako prehodnocoval svoj život. Naopak, vtedy som si ho značne užíval. Tak intelektuálsky. Bol som študentom právnickej fakulty a štipendistom Výberového vzdelávacieho spolku, veľa som písal, zúčastňoval sa na tých spomenutých klubových aktivitách, vymetal s ostatnými mladistvými intelektuálmi a literátmi všelijaké pivárne a kaviarne.


Ste autorom viac ako desiatky monografií z oblasti bezpečnostných štúdií, medzinárodných vzťahov a práva, ale ako ste už naznačili, dosiaľ ste publikovali len dve knihy umeleckého charakteru. Prejdime najprv k zbierke básní Jesenné mesto z roku 2016, ktorá vyšla pod pseudonymom Daniel Bodický. Ako by ste ju charakterizovali?


To je otázka najmä na literárnych kritikov. Z môjho pohľadu to bol ale výber poézie v podstate od gymnaziálnych čias. Teraz píšem poéziu málo. Písanie básní je väčšinou prejavom nejakého duševného poryvu, napätia, depresie, nešťastnej lásky, sklamania. Možno sa mýlim, ale dospel som k názoru, a to nie len na základe vlastnej skúsenosti, ale aj na základe toho, čo som odpozoroval od iných oveľa lepších básnikov, že človek píše básne vtedy, keď je nejakým spôsobom nešťastný, nenaplnený alebo vnútorne rozorvaný. Šťastní a vyrovnaní ľudia poéziu nepíšu. Ak áno, tak je vlastne nevýrazná, plochá a bez skutočných emócií. To aj vysvetľuje opakujúcu sa hádanku, prečo sa ten a ten básnik zrazu odmlčal, viac netvoril alebo už tie jeho básne nestáli za veľa. Podotýkam, že nie som literárny vedec, takže sa môžem mýliť. Ale ak to je tak, ako vravím, tak väčšina básní je zákonite potom smutná. Poézia zvyčajne hovorí o strate a odlúčení. Ak sa pozrieme na básne, ktoré prežili, stále sú čítané a recitované, tak zistíme, že sa točia okolo štyroch nadčasových tém: láska, smrť, vojna a jej osobné prežívanie a ešte zápas o sebarealizáciu jednotlivca. Dobové politické udalosti napríklad až takou témou nie sú. Pôvodne som tvrdil, že to platí pre literárnu tradíciu kultúr na západ od Himalájí, a čínsku a japonskú literárnu tradíciu som dobre nepoznal. No v Japonsku mi miestni intelektuáli rýchlo vysvetlili, že tieto štyri témy sú nosnými aj v ich literatúre, len forma a súvislosti môžu byť iné.


A čo Obrancovia Liptova, váš prozaický debut z roku 2021? Ide o takmer tisícstranový fantasy román. Predpokladám, že ste na diplomatickej misii v Tokiu využili čas pandemického lockdownu.


Vidíte, tisícstranový román. A to som chcel pôvodne napísať takú poviedku či novelu na tridsať až päťdesiat strán, ktorá mala byť určitým experimentom. Chcel som názorne ukázať, ako by mal vyzerať imaginárny fantasy svet, keby v ňom platili reálne spoločenské, politické a ekonomické zákonitosti. Lenže príbeh si šiel vlastnou cestou a začal sa rozrastať. Nebyť kovidovej izolácie, tak sa zrejme po nejakých sto stranách tomu prirodzene prestanem venovať. No globálna pandémia ma uväznila v byte, ale zároveň mi poskytla čas na písanie.


Čo presne myslíte pod experimentom?


Román má niekoľko zvláštností. Je to fantasy, ale alternatívny fantastický svet som zasadil do reálnej mapy severného Slovenska a južného Poľska. Možno sa mi nechcelo vymýšľať nejakú alternatívnu mapu, respektíve som to pochopil ako výzvu. Ak máte danú mapu, nemôžete ju prispôsobiť aktuálnej potrebe príbehu. Musíte sa vysporiadať s tým, čo máte. Ak je treba ešte prejsť tridsať kilometrov, tak to treba nejako literárne spracovať. Zároveň takto môže každý navštíviť miesta, kde sa príbeh odohráva, a porovnať si realitu a románový alternatívny svet.


Snažili ste sa teda vyhnúť žánrovým schémam?


Pokúsil som sa napríklad o veľmi jednoduchý, skôr reportážny jazyk. Zdalo sa mi už príliš sprofanovaným používať akýsi pseudohistorický heroicko-patetický štýl. Minimalizoval som aj použitie slov neslovenského, najmä latinského pôvodu. I za cenu vytvorenia slovenských novotvarov. V žiadnom prípade to ale nie je nejaký násilný pokus o takzvanú slovanskú fantasy. Nie sú tam samé Kvetoslavy, Mahulieny či Dobromysľovia a Horomírovia, žijúci bukolickým a mravne čistým životom. A na rozdiel od absolútnej väčšiny ostatných autorov fantasy, ktorí podľa vzoru Tolkiena či Howarda štylizujú svoje príbehy do spoločností s feudálnou štruktúrou, a teda so vznešenými kráľmi, krásnymi princeznami a bojovníkmi s takmer nadľudskými kvalitami, spoločnosť v mojom románe je demokratická. To znamená, že proces rozhodovania tam je kolektívny, ťažkopádny a s kompromisným výsledkom. Rozhoduje snem, nie múdre a rozhľadené knieža artušovského alebo elrondského typu. No a hlavné postavy sú obyčajní ľudia bez nejakých výnimočných schopností. Boju sa zvyčajne vyhýbajú a snažia sa radšej utiecť. Áno, je tam čarodejník, ale taký dedinský, s obmedzenou magickou silou a plný pochybností o sebe samom. A nevystupujú ako nejakí samostatne pôsobiaci individualisti hľadajúci napríklad poklad. Ich cieľ je politický a bojujú zaň ako členovia organizovaného spoločenstva. Bránia slobodu, demokraciu a svoju ústavu. Presadzujú politické práva žien a integráciu migrantov a v zásade aj transrodových osôb. Žijú v rozprávkovom svete, kde je prítomná mágia, no usilujú sa o vedecký a technický pokrok, rozširovanie vzdelanosti a hospodársky rozkvet. Nerozmýšľajú staticky a v kategóriách konzervácie sveta, v ktorom žijú. Naopak, snažia sa prekonať jeho nedostatky rôznymi spoločenskými reformami a technickými a ekonomickými inováciami. V diele nie je jediný individuálny súboj, odpadol teda jeden z klasických prvkov fantasy románov. Boje tam sú, ale moji hrdinovia do nich vstupujú na rozkaz ako členovia organizovaných vojenských oddielov pod profesionálnym vedením a po únavnom výcviku, v kvalitnom vystrojení a starostlivom prieskume a plánovaní. Chýba tam heroický pátos. Hrdinovia, ak majú zomrieť, nezomierajú na bojisku na kope pobitých nepriateľov, ale po boji na sepsu v poľnom lazarete.


Po špekulatívnej literatúre ľudia často siahajú ako po úniku od žitej reality. Vaša vojenská fantasy prichádza, paradoxne, v čase agresívnej invázie Ruska na Ukrajinu. Dá sa pri tomto románe, vzhľadom na uvedenú súvislosť, čitateľsky relaxovať?


Aj to je úloha literatúry – ponúknuť, ako vravíte, únik od žitej skutočnosti, rozvinúť fantáziu, nechať realizovať sny a predstavivosť, ponoriť sa do alternatívneho sveta, naplniť v ňom ideály a očakávania. Poskytnúť teda niečo, čo ľuďom v naozajstnom živote chýba. Tú úlohu v konkrétnom období plnili báje, legendy, hrdinské eposy, rytierske romány, utópie či vernovky. Myslím si, že fantasy či sci-fi sú ich dôstojnými nástupcami. Stretol som sa s názorom, že príbeh v Obrancoch Liptova je alegorickým stvárnením ruského útoku na Ukrajinu. Ale je to, samozrejme, nadinterpretácia. Román vyšiel v roku 2021, teda ešte pred súčasnou fázou agresie Ruska, ktorá je však pokračovaním osemročného tlaku na Ukrajinu od roku 2014 a tento tlak zasa trvá v rôznych formách už niekoľko storočí. Pravdaže, niekoľko rokov konfrontácie Ukrajiny a demokratického Západu s Ruskom istotne prispeli k tomu, ako hľadím na svet a podvedome sa určite odrazili aj v dejovej línii môjho románu. No obrana malých slobodných národov proti zlému tyranskému čarodejníkovi je typickou a obľúbenou témou fantasy. Môžem prezradiť, že isté reálne historické inšpirácie som hľadal skôr v trinástom-štrnástom storočí, v čase, keď Európu ohrozovali mongolské vojská alebo Zlatá horda. Alebo v celkovej konfrontácii medzi usadenými roľníkmi a kočovnými nomádmi z Veľkej stepi, čo bol určujúci fenomén dejín Eurázie od nejakého štvrtého tisícročia pred našim letopočtom až po začiatok novoveku. Alternatívni Rusi v mojom románe vystupujú. Nie však ako hlavný agresor, ale ako jeden z vazalských národov Veľkého kagana. Čo v našom reálnom svete zodpovedalo práve pomeru medzi spomenutou Zlatou hordou a ruskými kniežatstvami v stredoveku. Vlastne si spätne uvedomujem, že môj román je tak jedno z mála diel slovenskej literatúry, v ktorom sú Rusi zobrazení ako prisluhovači zla. Od devätnásteho storočia totiž u nás v umení prevládal pozitívny obraz Ruska, respektíve pre prípadné ruské poklesky a zločiny sa hľadalo nejaké ospravedlnenie. Aj z tohto pohľadu sú Obrancovia Liptova v čomsi novátorské. Ale či si pri mojom románe čitateľ oddýchne, to veru neviem. Zatiaľ som mal spätnú väzbu takú, že kniha dokáže vtiahnuť do deja, ale veľmi núti premýšľať. Azda je to fajn.


A na záver obligátna otázka: Aké máte ďalšie literárne plány?


Sám neviem. Rozhodne sa teraz musím venovať nejaký čas niečomu inému než tvorbe fantasy. Vnútorná túžba bola aspoň nateraz naplnená. Uvidím tiež, aká bude reakcia čitateľov. Či má zmysel pokračovať v písaní, alebo nie. Obrancovia Liptova sú z môjho pohľadu zavŕšeným dielom. Možno by sa dalo vyrobiť nejaké pokračovanie, ale v posledných častiach sa dej dopracoval k smrti fantasy. Vynájdením strelných zbraní už nemôže príbeh meča a mágie pokračovať. Zmenil by sa žáner. Bola by to už alternatívna vojnová kronika. Individuálne hrdinstvo by sa vytratilo a stal by sa z toho definitívne príbeh o zháňaní síry a liadku, odlievaní guliek a zásobovacej logistike. Ale nevylučujem, že sa k tomu odhodlám. Je však pravda, že mám v hlave jeden román, neviem veru, či budem mať čas a príležitosť dať ho na papier. Išlo by o veľmi temný a pochmúrny príbeh. A určite značne provokatívny. Bola by to kombinácia fantasy, alternatívnej histórie, steampunku a politickej dystópie. Neboli by tam žiadni kladní hrdinovia, len náboženskí fanatici, neľútostní zabijaci, militaristickí fašisti, nekompromisní a násilní ideológovia a zvestovatelia nových lepších svetov. Ale ako som vravel, uvidíme.


Vyšlo v Rozume.


Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Daniel Šmihula. Medzi politikou a fantastikou. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 4, č. 4, s. 26 – 30).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára