11. februára 2021

Macsovszkého chinoizérie

Keď Peter Macsovszky v zbierke krátkych próz Čínske kino odkazuje na rumunsko-francúzskeho filozofa existenciálneho iracionalizmu a pesimizmu Emila Ciorana, ktorý tvrdí, že „spisovatelia sú vyčerpaní ľudia“ (s. 256), zdá sa, akoby vystihol práve sám seba, majúc na mysli poetologický spôsob uchopenia uvedenej knihy. Túto únavu autora primárne vyvoláva už skonvencionalizovaná metóda postmoderného písania – formálne zakotvená v obligatórnej koláži citátov, parafráz a sumarizácií –, ale aj obsahová anachronickosť, vychádzajúca z transcendentálneho upínania sa na orientálne kultúry.

Macsovszkého literárnym alter egom však nie je len postava „chlapíka so slabosťou pre Čínu“ (s. 210), jeho gesto totiž tkvie v rezignácii na „pokrytectvo belošskej civilizácie“ (s. 230), ktorú viní z krvavého podmaňovania si neeurópskych území a ich následného vykorisťovania: „V kolóniách humanizmus a láska k blížnemu neplatili.“ (tamtiež). S takýmto – hoc manifestačne zjednodušeným – pohľadom na dejinné krivdy v princípe možno súhlasiť, no problém sa ukazuje byť skôr v symbolickom úniku „do čínskej dediny niekde v horách“ (s. 225), inšpirovanom poéziou Chan-šana z deviateho storočia. Ak proti sebe teda stoja póly reprezentované zlým materialistickým Západom – rámcovaným geopoliticky – a idealizovanými žriedlami nekonečného duchovného poznania na Východe, potom autor dochádza k takým istým záverom, aké sa dajú nájsť v obskúrnej motivačno-spirituálnej produkcii určenej pre mentálne labilné čitateľstvo. „Rečičky [...] o rovnosti a o práve na slobodné táraniny padajú zo mňa ako hrach zo steny“ (s. 226) – uvažuje rozprávač, neskôr fascinovane skúmajúci znakové písmo, ale napríklad na prebiehajúcu genocídu ujgurského obyvateľstva si ani raz nespomenie. Veď najľudnatejšia krajina planéty je hlavne „nehmotná substancia“ – uvádza sa v zadnej časti obalu.

Ironický nadhľad postmodernistu Macsovszky stráca. Výsmech zo psychotických más, ktoré sa počas koronavírusovej pandémie „zúrivo rozbehnú k regálom s toaletným papierom“ (s. 42), je síce namieste, rovnako z konšpiračných teórií, „že ide o biologický útok“ (s. 202) vedený hádam Ministerstvom štátnej bezpečnosti v Pekingu, avšak pomedzi tým sa ohlášajú i insitné pochybnosti „o účinnosti úradmi nariadených opatrení, o dobrých úmysloch médií, ako aj o dôveryhodnosti odborníkov“ (s. 199). Je tiež pravdou, že atmosféra na verejnosti začala byť sinofóbna a pocítili ju viac-menej všetci s ázijským výzorom, no nazvať kritiku potenciálnych rizík na mokrých trhoch čímsi ako gastronomickým rasizmom a hneď nato argumentovať hoaxom o rovných banánoch v Európskej únii by sa dalo označiť – požičajúc si autorove slová z inej pasáže – za „sémantický bordel“ (s. 213).

Kto očakáva rozkoš z virtuózneho textu, podobnú tej, akú prináša Macsovszkého cestopisný román Tantalópolis (2015), nájde – žiaľ – iba sklamanie. Väčšina próz v tejto zbierke má prvoplánovú štruktúru, ktorej gro tvorí sled encyklopedických referencií bez výraznejšieho zvýznamnenia. Zaujímavejšie sa preto javia tie, kde absentujú svetonázorové skratky – ako v prípade poviedky Slamené psy. Jej názov sa opiera o staroveké veršované úvahy nad hodnotou bytia, prisúdené pololegendárnemu Lao-c’ovi. Autor sa v nej sústreďuje na ordinárnu životnú anabázu hrdinu zo slovenského malomesta, vo voľnom čase sa venujúcemu taoizmu a meditačnému umeniu tajči: „Často navštevovali krčmy, kde Šaňo rozprával o odpadlíkoch od futuristického hnutia a Paľo zasa o čínskej filozofii.“ (s. 119). Ku koncu sa mimovoľne napĺňa dávne učenie vo fakte, že osud už starnúceho stredoškolského učiteľa len jednoducho plynie.

Napriek tomu, že sa Macsovszky často pokúša „byť skúsenejší ako kadejaký akademický sinológ“ (s. 120 – 121), minimálne taký dojem budí jeho dikcia, skutočný výsledok však pôsobí značne turisticky. Ako príklad môže poslúžiť denníkový záznam Štyri dni v Hangčou (správne Chang-čou; autor považuje český a slovenský transkripčný systém za mylný, preto ho amatérsky upravuje). Popravde je to príjemná publicistická reportáž z návštevy vyhľadávaného mesta na východnom pobreží: „Promenáda sa kľukatí, zavše sa nechávame zvábiť na chodníčky, ktoré vedú k mostom pripomínajúcim dračie chrbty.“ (s. 60). Takto koncipovaná kniha by úplne postačovala.

Lenže priestor v neposlednom rade získava i nezáživné rozoberanie „maďarsko-slovenskej“ (s. 78) identity, najmä tej prvej, z ktorej občas vyviera na povrch „nostalgia za Áziou“ (s. 87), uchovávajúcej si v jazyku „šamanistickú mágiu“ (s. 88) a „pohanskú príchuť“ (tamtiež). Azda preto sa subjekt v poviedkovom triptychu o putovaní do Perzie rozhodol vydať sa ku koreňom, siahajúcim do prastarých „východoiránskych a západočínskych etník“ (s. 260), aby zakúsil mystiku alebo skôr mystifikáciu z vyjaveného etymologicko-geneticko-historiografického guláša: „Zodpovednosť za všetky trúfalé interpretácie, nedôslednosti či prípadné chyby [...] nesie výlučne autor.“ (s. 281). Rukopisu by pred tlačou s určitosťou pomohla aj odborná lektúra.

Ktovie, ako by vyzerala iná verzia tohto prozaického počinu, keby v ňom Macsovszky predne konfrontoval vzdialené kultúrno-sociálne reálie s vlastným obrazom, neraz naivným, ako načrtáva vstupný text Premietanie: „Svoju predstavu si vytvoril na základe takých kníh, ako bolo Kosztolányiho prebásnenie čínskej poézie.“ (s. 12). Možno by kompozícia s takýmto tematizovaním bola produktívna práve vďaka dekonštrukcii abstraktných civilizačných modelov, ktoré mámia svojimi veľkým príbehmi. Autor napokon oneskorene a nechcene dokázal opak – už dávno vyhlásenú paradigmatickú smrť postmoderny.

[Macsovszky, Peter (2020). Čínske kino. Bratislava: Drewo a srd; Vlna. 288 s. ISBN 978-80-89550-59-3.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2021). Macsovszkého chinoizérie. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 3, č. 1, s. 70-71).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára