Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má, alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka – aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená –, de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia.
Aristotelovský zoon politikon je v jadre paradoxne samotárom, túžiacim po dôvernom kontakte a iba v ňom sa skrýva možnosť podľahnúť, prijať či odolávať intenzite a podobe osamenia. Takýmto spôsobom sa umocňuje vnímanie okolitého sveta zmyslami hlavných a vedľajších postáv. Azda najciteľnejšie to vidieť v poviedke Mantis, ktorá predstavuje dvoch ľudí vo forme koncepčných náprotivkov. Kým hlavnej hrdinke mladej Tereze vyhovuje „zo strany na stranu sa prevaľujúci život“, postava ženy po štyridsiatke potrebuje aktivitu, aby preklenula pocit „ako v hrobe“, napokon však sama nemá dostatok vitality na tento boj a zostáva verná zaručenej každodennosti.
Osamelosť má status univerza, v ktorom sa detaily stávajú jednou z veľmi dôležitých súčastí jestvovania. Mapovať svoj vesmír, spoznávať jeho štruktúru je v popredí uzavretých entít. Lucia v prvej poviedke používa „oči a nos citlivé na stopy, čo ľudia zanechávajú na veciach, na ich pach v miestnostiach, na odtlačky mastnej pokožky na nábytku a okenných sklách“. Jej „upokojujúcu nemennosť života“ ale dokáže narušiť akýkoľvek zásah do systému. A keď nakoniec systém padne – demolácia schátranej obytnej budovy, Lucia a jej pozorované objekty sa dostávajú na tú istú úroveň. Stávajú sa priesvitnými, ba až neviditeľnými, veď „kým ich robotníci odohnali preč, zapadli prachom do biela a tak si nik nevšimol, že sú v pyžamách a bosí“.
Trieštivý nepokoj, ktorý vyvoláva nechcená samota, prípadne nanútená monotónnosť prvoplánovo nepatrí medzi autorkine skúmané pocity, preto nemožno hovoriť o hĺbkovej psychologickej analýze subjektov, skôr sa jedná o literárne náčrtky podobné ilustráciám v texte. Trieštivý nepokoj je skrátka periférny, v žiadnom prípade nedosahuje svoju úplnosť, je síce badateľný, no len vo veľmi malých a niekedy nedopovedaných náznakoch. Túto oblasť Kompaníková obchádza buď s dávkou absurdity, alebo jednoducho útekom ako v prípade poviedky Slávko.
Čo je však tým zjednocujúcim elementom schopným predsa len viac-menej utlmiť osamelosť? Jednoznačne už spomenutý dôverný kontakt, túžba po dotyku. Naplnenie miesta – ináč patriacemu samote – niečím, čo dokáže pôsobiť senzitívne a senzuálne, to bude asi základný význam súžitia. Sexualita sa vo svojej biologickej i emocionálnej podobe stáva prostriedkom na vyplnenie toho pertraktovaného miesta. „Aj dotyk vody je dotyk“, ako hovorí vševedúci rozprávač v poslednej próze, ale Klára chce byť vodou, ktorá sa rozleje a zmäkne. Telesná láska sa stáva zdrojom novej kvality aj pre Emu v poviedke Hladina ustálená: „Striasla sa, stmavla prekvapená mravčením v podbrušku, ktoré dotykom spustil. Bolo jej horúco, ale voda ju upokojovala. Cítila mužove prsty – alebo jej po bruchu stekala voda – stále nižšie a nižšie, pod plavkami cítila ich tlak a teplotu.“
Kompaníkovej texty je azda pre autorskú mladosť možné označiť za vývojovú fázu v spisovateľkinom tvorivom písaní. V poviedkach ešte stále badať nedotiahnutosť, ktorá ich vydeľuje od zrelšej literárnej tvorby jej kolegov. Avšak akord, rezonujúci v slovách, nie je falošný a do budúcnosti vytvára predpoklady na životaschopné kompozície.
[Kompaníková, Monika (2003). Miesto pre samotu. Levice: L.C.A.. ISBN 80-89129-06-4.]
Vyšlo v Lete.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. (2004). Miesto a samota. Let. Roč. 1, č. 1, s. 39-41. ISSN 1336-6904.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára